PrieStory v záhrade

Skoré jesenné ráno, vôňa čerstvo odkôrneného dreva s príchuťou dymu z fajky, pri vchode do záhrady biela škoda stovka... Pre zainteresovaných jasný signál, že Miro je tu. Dopoludnia väčšinou sám, pohrúžený do práce s dubovým drevom. Popoludní sa k štiepaniu, šúpaniu, hobľovaniu, dlabaniu, strúhaniu... pridávali deti. Pre mnohé z nich to bol každodenný rituál - domov zo školy cez záhradu. Uprostred hoblín padajúcich na farebné lístie neplánovane vznikla tvorivá open-air dielňa. V nej bolo možné zažiť dlhú cestu od stromu k lyžici či drevenej stoličke, vyskúšať si tesárčinu.

Rodený Bratislavčan, absolvent VŠMU, scenárista a publicista, bývalý hrobár cintorína v Ružinove, správca mlyna v Kvačianskej doline, otec (zatiaľ) jedného syna, tesár pracujúci starými remeselnými technikami... Pre mladého človeka snáď až priveľa zažitých povolaní, všetky však robil a robí rád. Miroslav Čársky. O tom, ako ho teší práca s drevom, sme sa mohli presvedčiť osobne priamo v Rajci.

V roku 2007 sme v aktivitách v záhrade mohli pokračovať vďaka grantovému programu PrieStory Nadácie Ekopolis podporeného ČSOB, a tiež vďaka pomoci dobrovoľníkov a sponzorov. V rámci projektu sme naplánovali budúci vzhľad priestranstva, boli dokončené terénne úpravy a doplnená zeleň. Potom prišli na rad drevo a tesár Miro. Do záhrady sme nepriviezli hotové výrobky. Lavičky, žľaby s mlynčekmi k budúcej studni, koníky a ďalšie drevené prvky vznikali priamo na mieste. „Hlavným drevom“ záhrady sa stal panák Fero.

Príslovie hovorí: „dvakrát meraj, raz strihaj“. V tesárčine treba primeriavať aj stokrát, kým drevené čapy nájdu svoje správne miesto. Miro pracuje tradične, prevažne ručne, mechanizmy používa výnimočne. Remeslu sa priučil ako správca mlyna na Oblazoch. Takto sa nazýva miesto uprostred Kvačianskej doliny v Chočských vrchoch, kde staré mlyny, gáter, či hrádza pripomínajú časy, kedy človek s prírodou mali k sebe bližšie. Kvačianske vodné mlyny počas dlhých rokov opravovali a udržiavali dobrovoľníci z celej Európy, zachránené boli len vďaka nadšeniu a trpezlivej práci mnohých. Časom (aj vďaka náporu turistov) bolo nevyhnutné, aby mal mlyn celoročných správcov, ktorí tu žili a pracovali, v zimných mesiacoch neraz úplne odrezaní od civilizácie. Miro už na mlyne nebýva, no často sa tam vracia, aby pomohol svojim podielom práce zachovať jedinečné drevené stavby.V roku 2008 tam prvýkrát zobral mladých tesárskych učňov z Rajca, ale o tom už iný článok...